Moja známa Ivana išla dnes s manželom, dcérou a psíkmi kúsoček za dedinu ku potoku. Fotiť salamandry a len tak sa trochu prejsť. Tam ako ide od senníka chodník hore na Maguru.
Napísala mi: Pár minút chôdze, pozerám pomedzi stromy ako je pekne, slniečko svieti, potok žblnkoce a zrazu po pravej strane medvedica s mladým. Začala revať a fučať. Vyzerala, že sa rozbehne cez potok rovno na dcéru. Ja som začala ryčať, zjapať, skákať, zdrapila som moje veľké decko, psov som nechala tak a bežali sme dole ako cez prekážky. V živote som sa nebála viac.
A potom mi ešte napísala, že je turista, veľký nadšenec, ale že po dnešku má riadny strach.
Viete čo? Presne jej rozumiem A tvrdím, že tu naozaj nepomôže nič iné, len tie medvede tvrdo preriediť. To chceme, aby ľudia fakt len doma sedeli?